4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -23-

     S Trishou a Maggie sme hrali karty do 2 v noci. Z Trishi sa vykľula milá, zábavná osôbka. Keď sme sa však pýtali, prečo sem prestúpila, akoby zbledla a nechcela nič povedať. Nenútili sme ju a pokračovali sme v hraní kariet. Pustený sme mali stále Paramore a ja som sa pohupkávala do melódie. ,,Dôvod bola moja mama." Vyhŕklo z nej nakoniec. Čakali sme či povie niečo viac. Niekedy je menej viac. Práve mi došla 9 ktorú som tak veľmi potrebovala a tak som sa vyložila na stôl, no holky to nevnímali. ,,Mamka dosť pila. Často sa hádala s otcom, kvôli úplným hlúpostiam. Vôbec jej neprekážalo, že ja a mladší brat sme stáli pri nich, až to otec nevydržal a pred pár mesiacmi podal o rozvod. Musela som sa prakticky stať matkou pre Jhona, no nedávala som to za vinu otcovi. Zvykla som si na režim škola, navariť obed, učenie s bratom, krúžky, navariť večeru, a potom sa učiť. Keď otec nebral nadčasy, uložil brata, inak to bola moja povinnosť. Nemala som čas na priateľky a ony nemali čas na mňa. Aj v Chesteri som chodila na pedagogickú školu, a tak, keď otcovi došla ponuka pracovať v Holmes Chapel a zistili sme, že je tu pedagogická škola, tak sme sa zbalili a prišli sem." Páni. Nemo sme na ňu hľadeli a nevedeli sme, čo máme povedať. Nechceli sme pokaziť túto chvíľu, keď sa nám Trisha zdvôverila. ,,Preto som tak rada, že som našla vás. Nikomu som to ešte nepovedala." Usmiala sa na nás, a my sme vedeli, že sme naozaj našli výbornú priateľku. ,,Vždy tu budeme pre teba Trish." Povedala som jej a myslela som to vážne. Za necelý večer som si to dievča obľúbila ako ešte nikoho. ,,Budeme," pritakala Maggie. ,,Som nejaká unavená, už pôjdem. Dobrú noc." Postavila sa a odišla. ,,Dobrú," zapriali sme jej a krátko na to sme sa uložili spať.
         Ráno, keď som sa zobudila, teplomer ukazoval len 10°C a vonku bolo zamračené. Ťažké olovené kvapky sa pomaly spustili z neba a vytvárali určitú harmóniu. Zvážila som všetky pre a proti a rozhodla som sa, že dnes behať nejdem. Hodila som sa späť do perín abudík posunula o hodinu a pol. Opäť som zaspala. Po dlhej dobe sa mi nesnívali žiadne zlovestné sny. Stála som na lúke a bolo príjemne teplo. Slnečné lúče mi rozohrievali pokožku. Kvety vďaka nim získali nové farby. Okolo pásu som cítila niečie ruky a tak som sa otočila. nestál tam nik iný ako Harry, ktorý sa na mňa usmieval. Objavili sa mu jamky na lícach a ja som cítila, že sa mi úsmev rozťahuje po tvári ako zips. Kučeravé vlasy mu padali do očí a tak som mu ich jemne odhrnula. Pomaly ale iste som sa strácala v jeho hlbokých zelených očiach, ktoré sa mu na svetle ligotali ako priezračné jazerá. Postavila som sa na špičky a objala som ho okolo krku. Zahľadel sa na mňa a opatrne priložil svoje pery na tie moje. Zachvela som sa, keď mi jazykom prešiel po spodnej pere a ešte silnejšie som ho objala. Ucítila som, ako mi jeho ruky prechádzajú po najeh pokožke pod tričkom. Telom mi prebehla teplá vlna, ktorá sa miešala so zimomriavkami. Keď mi začal vyzliekať tričko, ozvalo sa pípanie. Nechápavo som sa rozhliadala, ale na lúke nebolo nič čo by mohlo pípať. V jedinej sekunde, čo som žmurkla som sa ocitla v izbe. Pri hlave mi pípal budík a ja som si uvedomila že to bol iba sen. ,,To nie je fér!" Vrčala som celý čas. Bosky som prešla do umyvárne a čistila som si zuby. Ako vždy som tam bola prvá. Keď som prechádzala okolo Trishinej izby, práve odtiaľ vychádzala. ,,Dobré ráno," usmiala sa na mňa a ja som jej opätovala úsmev. ,,Teda ja som po včerajšku poriadne unavená." A podčiarkla to mohutným zívnutím. ,,Asi tak," zamračila som čelo a šla som do izby. Zavrela som za sebou dvere a otvorila okno. Vonku už prebiehalo krásne slnečné ráno. Počasie si zo mňa strieľa. Kľudne som mohla ísť behať. Hodila som na seba prvé čo mi prišlo pod ruky.         K čiernym šatom som si zobrala tak isto čierny svetrík. ,,Vyzeráč ako čierna vdova," zhodnotila moje oblečenie Maggie. Sama vyzerala v kvetinových šatách ako víla Amálka. ,,Nechce sa mi rozmýšľať čo sa k čomu hodí." Mykla som plecom. ,,Pohni, chcem zelený čaj." Zahlásila Maggie a tak sme vybehli zo školy smerom k Starbucksu. Celá ranná procedúra, ako sme to nazývali, trvala asi 3 minúty, no do školy sme aj tak došli zároveň so zvonením. ,,Mansenová, Durmstová, neviete koľko je hodín?!" Zastavil nás večne nasrdený profesor Hederson. K tomu že bol večne nervózny prispievalo aj to, že bol fyzikár. Žiadny žiak ho nemal rád. Maggie si nenápadne za chrbát schovala pohárik zo Starbucksu a čakala čo z neho vylezie. ,,Durmstová, máte čas kupovať si zelený čaj, ale do školy načas neviete dojsť?! Okamžite to vyhoďte!" Maggie sa naňho vyzývavo pozrela. ,,Prepáčte, ale čo to mám?" Spýtala sa to kľudne ale vedela som že to v nej vrie. ,,Okamžite to vyhoďte!" Zopakoval a celý očervenel v tvári. ,,Nevyhodím. A prepáčte, ale už meškáme na hodinu." Odvrkla a bleskovo ma ťahala preč. Nemusela mi moc pomáhať. Keby viem, tak odtiaľ aj odletím, aby som bola rýchlejšie preč. Cez deň som sa Hedersonovi vyhýbala ako čert krížu, no aj tak som videla ako na nás s Maggie zazerá. Celou cestou na internát, sme sa na tom dobre zabávali. Aspoň na niečo sú učitelia dobrí.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára