4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -6-

    ,,Dnes predsa nie je náš víkend." Rozmýšľala som, ale bola som si istá. Boli sme uňho s Alice minulý víkend.
,,No a? To už otec ani nemôže prísť pozrieť svoju vlastnú dcéru?" Zasmial sa, i keď možno trocha silene. ,,Jasné, že môže. Ale nabudúce by sa ten otec mohol ozvať." Povedala mama, ktorá vošla do kuchyne. Ajaj, dúfam že sa to nezvrtne.
,,Prepáč Rose. Uvoľnil som sa z práce a tak som aspoň na chvíľu chcel zaskočiť." Sadli sme si k stolu a mamka predo mňa položila plný tanier jedla. Nakoniec je dobre, že som doma len na víkendy. Inak by som asi pribrala aj 15 kíl. Naozaj nechápem ako tu môže žiť Alice a vyzerať stále tak chudo. Proste má rýchly metabolizmus, dajme tomu.
,,Dáš si niečo?" Spýtala sa mama s neutrálnou tvárou.
,,Nie, ďakujem. A aj tak už pôjdem." Ako na povel mu zazvonil telefón.
,,Prosím? A to to nemohol Bob vyriešiť? Prekrista, veď je to celý súbor!! Ano, ano, hneď som tam. Čau." Ospravedlňujúco sa na nás pozrel. Zase musí ísť do práce. ,,Musím ísť. Prepáčte, ale mám nejaké problémy."
,,Hej, ty ich máš vždy," zašomrala Alice. Otec tváriac sa že nič nepočul, pobozkal mňa aj Alice a mame na rýchlo zakýval.
     ,,No, to by sme mali." Povedala mamka a zapla umývačku riadu. Ja som vstala a pokynula Alice, nech ide za mnou do izby. Po ceste som schmatla kufor a spoločne sme ho vyniesli hore schodmi. Špinavé veci som hneď vyložila pri pračku a ostatné som vzala do izby.
,,To bolo čo?" Spýtala som sa, keď som zavrela dvere. Hodila som sa k nej na kreslo a čakala.
,,Zase išiel do práce. Už mi to lezie na nervy!" Prekvapene som sa na ňu pozrela. Nežije s nami, tak prečo ju to tak vytočilo?
,,Myslela som, že si si na to už zvykla."
,,Zvykla, zvykla. Vieš čo urobil cez týždeň?! Došiel pre mňa po škole. To by mi nevadilo, i keď mohol dať vedieť. Šli sme spolu do mesta, sadli sme si do pizzérie a rozprávali sa. Bolo to fajn, takým čudným spôsobom, ale fajn. Po chvíli mu zazvonil mobil a ten debil len tak odišiel. Nechal na stole peniaze, zakýval mi a odišiel. Bez akéhokoľvek slova odišiel! Pochopíš to?!" No, tak toto bola trochu silná káva aj na mňa. Na to, že chodil domov až večer medzi 9 a 10 sme boli zvyknuté. Alebo že sme ho niekedy nevideli celý víkend. ,,Musela som si privolať taxík, lebo ma zobral do tej pizzérky uplne na kraji mesta. Idiot!" Vypľula zo seba Alice. Waaw, toľko nenávisti v jej tvári som ešte nevidela.
,,Ale no tak. Poznáš ho." Prisadla som si k nej na posteľ a objala ju.
,,Poznám, ale aj tak to bolí. Práca mu je prednejšia ako my." Položila mi hlavu na plece a ja som sa zase raz cítila ako jej veľká sestra. Ten pocit sa málokedy objavoval. Bola mi rovnocenná, niekedy som dokonca náš vekový rozdiel ani necítila. Ale teraz, ako ju tak objímam, vnímam že ešte stále je dieťa. 15 ročné, to hej, ale stále zraniteľná. Neviem ako dlho sme tam sedeli, ale po chvíli dvihla hlavu a usmiala sa na mňa.
,,Mám ťa rada, vieš."
,,Aj ja teba Alice." Odišla som do svojej polky izby. Mali sme spoločnú izbu, ale v strede bola veľká stena, ktorá sa ťahala trištvrtinou jej dĺžky a tak sme vlastne akoby mali vlastné izby. Každá mala dosť súkromia, ale kedykoľvek sme mohli byť spolu. Poviete si, dve sestry aby chceli byť toľko spolu? Ale je to pravda. Málokedy sme trávili víkendy vo svojej časti. Asi iba vtedy, keď sme sa učili. Pozerávali sme filmy, hrali Twister alebo Monopoly. Filmy sme poznali snáď všetky. Od Harryho Pottera, Denníku princeznej či Paranormal activity. Ďalšia výhoda spoločných izieb. Keď mala niektorá z nás zlé sny, len sme si preľahli k tej druhej.
      ,,Ten Darren. Čo je zač?" Spýtala som a prešla do svojej časti izby. Kufor som vyložila na posteľ a povyberala si nejaké veci.
,,Spoznali sme sa na výlete. Pamätáš, ten čo sme mali so školou."
,,Hmm, hej pamätám. Zobrala si si naňho moje gate a ja som ich nevedela nájsť." Uškrnula sa. Dosť som vtedy bola nahnevaná.
,,Presne vtedy. No a zhodou okolností tam bol so svojou školou. Prevažne stál na kraji skupinky a naozaj počúval, čo sprievodca hovorí. Vyzeral milo a tak som sa mu prihovorila. Dlho sme kecali a keď sme odchádzali, vypýtal si moje číslo. Odvtedy si volávame a píšeme. Párkrát sme boli aj vonku." Baby you light up my world like nobody else, the way that you flip your hair gets me overhelmed.." ozval sa jej telefón.
,,To je on. Idem do záhrady." Stihla mi zakričať a už aj trielila preč. Mňa však zaujala tá melódia. Nebola to náhodou tá, ktorú som si spievala počas behu?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára