4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -22-

---> z pohľadu Nicole

     Držali sme sa za ruky a utekali sme. Čakala som, že sa bude Harry predvádzať, predsa len, ako chlapec je rýchlejší. No on bežal zarovno so mnou. Aj keď sme bežali najrýchlejšie ako sme vedeli, k internátu sme dobehli skoro o štvrť na desať. ,,Nicole!" Ozval sa hlas pána Waldera. ,,Pán Walder, prepáčte že meškám, ale neuvedomila som si koľko je hodín." Vyhŕkla som okamžite. ,,Keby to mám niekomu uveriť, si to ty. Ale je ti jasné, čo musím urobiť." Poznamenal. ,,Viem. Len sa rozlúčim a už aj idem." Prišla som naspäť k Harrymu. ,,Čo musí urobiť?" Spýtal sa. ,,Keď nejaký žiak príde neskoro, musí to byť nahlásené. Dva dni budem mať skrátenú vychádzku, keď že som mešala pod pol hodinu." Harry sklamane pretiahol tvár. ,,Počkám ťa po škole." Povedal a ja som asi po prvý raz ľutovala že mám tréning. ,,Nemôžem, mám tréning." Z vrátnice sa vyklonil pán Walder a veľavýznamným pohľadom mi dal najavo aby som si pohla. ,,Musím ísť." Harry ma objal a ja som sa postavila na špičky, aby som mu mohla dať pusu. Ešte stále som si nezvykla na pocit, ktorý ma ovládal, keď som bola s Harrym a tak, keď sa nám spojili pery, sa mi podlomili kolená. ,,Zajtra ti zavolám. Krásne sny." Povedal Harry s úsmevom. Keby neodídem, ostala by som tam s ním asi celú noc. Vybehla som do izby, kde už na mňa čakala netrpezlivá Maggie. ,,Kde si bola?!" Nechápavo som na ňu hľadela. ,,Vonku. Čo si nervózna?" ,,Tak prepáč že som nervózna. Celý čas čo sme boli v škole, sme sa poriadne ani nevideli, z poslednej hodiny si sa záhadne vyparila a vizbe si nebola celý deň. Tak prepáč že som nervózna!" Fíha, fakt ju to nahnevalo. Asi som jej to mala povedať. ,,Mag, nie som malé dieťa." Bránila som sa, no pochybujem, že by to zabralo. ,,Nehádam sa, že si. Ale mohla si mi dať vedieť. Bála som sa o teba!" Rozhodila rukami. ,,Sľubujem že nabudúci ti to poviem." Poslušne som zopakovala.
      ,,A kde si bola?" Spýtala sa so záujmom. Už skôr som si povedala, že to nemusím hovoriť každému, ale Maggie je Maggie. ,,Musela som sa jednoducho stratiť. Nemohla som znášať všetky tie vaše pohľady. Rozbehla som sa preč a vrazila som do Harryho." Maggie mi skočila do reči. ,,Do akého Harryho? Prečo o nikom takom neviem?" Sťažovala sa. Takže som nemala na výber a musela som jej pekne krásne do začiatku pvoedať všetko čo sa stalo. Ako sme sa spoznali a ako sme boli v kaviarni. ,,Takže ty si si začala s celebritou, héj?" Začala sa smiať. ,,Nie je to celebrita! Je to obyčajný chlapec." Už som sa nečudovala, prečo o sebe chlapci vždy a všade tvrdia, že sú obyčajní chlapci. ,,Dobre, už budem tíško. Pokračuj." Usmiala som sa. Vždy zvedavá Maggie. ,,Pýtal sa čo sa deje a ja som to jednoducho nevydržala. Všetko som mu povedala. Strašne som plakala. Ale nebolo to, akoby som plakala pred nejakým chlapcom. Nehanbila som sa a on ma počúval. Len ticho sedel a utieral mi slzy." Keď som sa dostala k časti, ako mi povedal že ma ľúbi, Maggie sa usmievala ako slniečko a ja s ňou. ,,Je ti jasné, že to nemôže fungovať?" A ja som to vedela. Chalani mávajú turné, nahrávania a to všetko v Londýne. A za ďalšie, oni v tom Londýne aj bývajú. Ten vzťah by nemal budúcnosť. Hlavne nie s dievčaťom ako ja, ktoré má len 17 a je na internátnej škole. Eleanor aj Danille sú aspoň z Londýna a majú už aspoň 18. ,,Ja viem Mag. Ale ľúbim ho." Prisadla si ku mne a chytila ma za ruku. ,,Nicole, nevravím že to nie je možné. Ak ten chlapec cíti to isté, všetko sa dá. Ale bude to náramne ťažké." A ja som tak strašne chcela, aby sa to dalo. Chcela som s ním byť tak často ako sa to dalo. Chcela som si z neho robiť srandu alebo naopak sa pred ním nehanbiť plakať, tak ako dnes. Chcela som s ním pozerať film, schúlená v jeho náručí. No matter what. ,,Čo keby sme si pustili hudbu? Na zlepšenie nálady?" Žmurkla na mňa Maggie. ,,Jasné, ale daj tam niečo živé. Dnes nemám náladu na depku." Tej som mala dosť, tak aspoň dnes som sa chcela usmievať, i keď sa ma to vo vnútri nedotkne. ,,Paramore?" Spýtala sa ma a ja som nadšene prikývla. ,,Odkiaľ si vedela, že práve to som mala na mysli?" Usmiala som sa a v tom momente sa ozvalo zaklopanie. Postavila som sa, že otvorím, zatiaľ čo Maggie sa hrala s CD prehrávačom. Keď som otvorila dvere, na moje prekvapenie tam stála Trisha. To dievča, ktoré k nám prestúpilo. ,,Ahojte, prepáčte že ruším, ale nemáte náhodou peroxid?" Usmiala sa. ,,Ja určite nie. Mag? Nemáš peroxid?" Nechápavo na mňa pozrela. ,,Načo by mi bol peroxid?" Adresu viac-menej adresovala do vzduchu. ,,Aha, no nevadí. Aj tak ďakujem." Chystala sa odíšť, no zastavila som ju. ,,Načo ti je vlastne peroxid?" Ukázala si na krátky pixie účes. ,,Nevidíš?" Hľadela som jej na vlasy a nevidela som nič iné, než vlasy. ,,Vidím vlasy." Zasmiala som sa. Medzotým k nám prišla Maggie a počúvala o čom sa rozprávame. ,,Potrebujem si odfarbiť končeky," vysvetlila, už nám. ,,ČO si blázon?! Takto to máš perfektné!" Povedala Maggie a ja som sa k nej pridala. ,,Naozaj, takto to máš krásne. Neodfarbuj si to." ,,Noazaj?" Spýtala sa so zamračeným výrazom. ,,Naozaj." Usmiali sme sa. ,,Dobre teda, dík za radu." Usmiala sa a otočila sa na odchod. Po druhýkrát som ju zastavila. ,,Inak, nechceš sa k nám pridať?" Usmiala som sa a Maggie mi pohľadom naznačila, že to je dobrý nápad. ,,Pridať?" Hľadela na nás nechápavo. ,,Chceli sme začať hrať karty. V trojici je vždy väčšia zábava ako vo dvojici. Nič v zlom," uškrnula som sa na Maggie. ,,Ti dám také nič v zlom!" Štuchla ma do rebier a smiala sa. ,,No, prečo nie." Usmiala sa Trisha a ja som mala pocit, že by z nás mohli byť dobré priateľky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára