4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -16-

     Vošla som do kuchyne a s úsmevom na tvári som si sadla k stolu. Sedela som tam potichu, až kým nedošla Alice. Posadila sa oproti mne s vážnou tvárou a čakala. Ja som čakala tiež. ,,Povieš mi, s kým si sa vonku objímala a bozkávala?" ,,S nikým som sa nebozkávala." Úsmev na tvári sa mi rozšíril ešte viac. ,,Haloo, Zem volá Nicole, zostúp k nám z oblakov!" Usmiala sa. Musel byť na mňa zábavný pohľad. ,,Nebudeš mi veriť." ,,Skús ma!" Vyzvala ma s prižmúrenými očami. Vzdychla som si a spýtala som sa. ,,Pamätáš koho sme dnes stretli?" Alice smiešne vyplieštila oči a hľadela na mňa. ,,Rob si srandu z plastelíny!" Nad tým slovným spojením som sa musela rozosmiať. ,,Z plastelíny?" Spýtala som sa so smiechom. ,,Nerobím si srandu. Vážne." Keby sa jej teraz dotknem čo i lne úplne jemne, asi by sa rozkričala na celý Holmes Chapel. ,,Prečo si mi to nepovedala?" Spýtala sa a ja som jednoducho odvetila. ,,Nepýtala si sa." Načo to komu budem hovoriť. Akoby to bolo niečo úžasné. ,,Prosím ťa, nerob z toho žiadnu vedu. Proste sme boli vonku, prišli ma odprevadiť a objali sme sa. That´s all." Odula spodnú peru. ,,Dobre no." Bez slova som vstala, vzala si misku s jahodami, ktoré mamka kúpila a vyšla som do izby. Ako prvé som urobila niečo, čo nikdy ako prvé nerobievam. Inokedy mi je notebook ukradnutý. Prihlásila som sa na twitter a zadala Harryho meno. Fíha, skoro 2 milióny sledovateľov. Okamžite to vypni! Prikázal mi akýsi hlások v hlave. Nechceš byť predsa ako niektoré šialené dievčatá, ktoré sledujú každý jeho pohyb. Bolo len osem hodín, no ja som sa prezliekla do pyžama, do uší zapojila slúchatká a ostala som vo vlastnom svete. Ani neviem ako, ale zadriemala som. Zobudilo ma až jemné vibrovanie pod mojou hlavou. Pohľad mi padol na hodinky. Bolo 10 hodín. Čudovala som sa, kto by mi o takomto čase písal a keď som otvorila správu, ako odšielateľ bolo neznáme číslo. -Nicole, kedy zajtra ideš naspäť do školy? Potrebujem sa s tebou stretnúť! Camila xxx-. Okamžite som odpísala. -O 4 mi ide vlak. Why? Deje sa niečo?- . -Zavolám ti zajtra.
     Ostala som nervózna. Keď mi Camila píše večer o 10, musela sa niečo stať. Automaticky sa mi v hlave začali rojiť rôzne scenáre. Čo ak sa stalo niečo niektorému z dievčat? Alebo Maggie? Triasla som sa na celom tele. Možno som len robila z komára somára, ale vravela som, že vždy panikárim. Na nohy som si nasunula papuče a zišla som do kuchyne. Po tme som nahmatala vypínač a skoro som na mieste umrela. Skríkla som ale potom som si rýchlo prikryla ústa rukami. ,,Mami!! Čo tu robíš po tme? Skoro som umrela od strachu." ,,Prepáč. Neviem spať." Šla som si zaliať čaj. Na obale bolo písané Kľudný spánok. Moc som tomu neverila, ale risk je zisk, ako sa vraví. ,, To sme dve. Písala mi Camila. Vraj sa so mnou potrebuje stretnúť." ,,No a?" Hľadela na mňa nechápavo mama. Poznala všetky dievčatá po mene, i keď sa stretla len s niektorými. ,,Ide o to, že v pondelok máme tréning. Prečo to nepočká? Čo ak sa niečo stalo?" Začínali sa zo mňa sypať otázky. Kanvica zapískala a ja som poskočila. Keď som si zalievala čaj, popálila som sa na prste a tak som kanvicu pustila. Síce dopadla na stojan, ale drgla do šálky, ktorá sa vyliala. Nevedela som čo mám robiť a tak som len sledovala, ako sa spúšťa tenký pramienok horúceho čaju dolu po skrinke. ,,Sadni si prosím ťa, lebo zlikviduješ celú kuchyňu." Prikázala mi mama, postavila sa a zaliala mi čaj. ,,Nech sa páči." Podala mi šálku a ja som k nej privoňala. Milovala som vôňu čerstvo zaliateho čaju. Kľudný spánok, ako to nazvali, voňal ako kamilky. Zhoda náhod alebo osud? Camila a kamilky. ,,Uvidíš, nič to nebude." Usmiala sa mama kým som si fúkala čaj. ,,Snáď máš pravdu." Oziabalo ma na nohy a tak som si sadla do tureckého sedu a schovala chodidlá. ,,Keď už ťa tu mám, kde si dnes celý deň bola?" ,,Dosť skoro sa pýtaš." Usmiala som sa. ,,Ráno se boli s Al nakúpiť, a poobede som bola na korčuliach. No a neskôr som skočila do kaviarne." Mamka spýtavo dvihla obočie. ,,Sama? To sa mi na teba nehodí. Ozaj, to sa mi len zdalo alebo si sa s niekým pred bránou bozkávala?" ,,Ja som sa s ním nebozkávala, len sme sa objali." Okrem toho, že si obidve myslia, že sme sa s Harrym bozkávali, čo by mi ani nevadilo, som toto mala na mamke rada. Nevypytovala sa, kto to je? alebo koľko má rokov? , poznám ho? a podobne. Vedela, že keď na to budem mať náladu, sama jej to poviem. ,,Boli to len kamaráti." ,,Boli?" Aha, veď mamka videla len ako som sa objala s Harrym. ,,Áno, jedného si asi nevidela. Stretli sme ich s Alice ráno a potom som ich stretla poobede. Išli sme do kaviarne a potom ma došli odprevadiť. That´ all." Zopakovala som jej viac menej to isté ako Alice, akurát som vynechala že to nie sú obyčajný chlapci z Holmes Chapel. ,,Dobre teda. Bež si ľahnúť už, lebo zajtra ráno nevstaneš. Musíš si odpočinúť." Nedopitý čaj som si vzala so sebou a keď som prechádzala okolo mamy, sklonila som sa k nej a dala som jej pusu na čelo. Môj vzťah s mamou nebol dokonalý, ale vo chvílach ako je táto, by som ju nevymenila za nič na svete. ,,Ďakujem. Dobrú noc." ,,Aj tebe dcérka." V posteli som si ešte prehrávala, čo som dnes zažila a popri tom dopila čaj. Bolo čoraz ťažšie nechať otvorené oči. Položila som šálku na nočný stolík a posledné čo si pamätám bolo, že som padla ako podťatá a zaspala som.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára