4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -19-

    ,,Magg, skočím ešte von." Prekvapene dvihla hlavu. ,,Teraz?" ,,Mám sa stretnúť s Camilou." Povedala som na objasnenie. ,,Veď ste spolu zajtra na tréningu, nie?" ,,Sme. Vraj niečo dôležité. Neviem ako dlho budem, tak keby niečo, odlož mi trocha z večere." ,,Jasné." Po ceste som znova rozmýšľala, čo také dôležité sa stalo, že to nemôže počkať do zajtra. Zbadala som ju sedieť pri stole so sklonenou hlavou. Vyzerala vyčerpane a strhano. To neveští nič dobré. Dvere jemne zacinkali a Camila sa strhla. Keď si všimla, že som to ja, jemne sa pousmiala. ,,Ahoj. Nedáš si niečo?" Ešte že som si vzala nejaké drobné. ,,Jedno vanilkové latté vás poprosím." Povedala som čašníčke a celú svoju pozornosť venovala Camile. ,,Cami, čo sa deje?" Spýtala som sa ustarostene. Vyzerala, akoby celú noc nespala. ,,Neviem ako mám začať." ,,Skús od začiatku." Pousmiala som sa, aby som jej dodala odvahu. ,,S dievčatami sme sa dohodli, že ti to povie iba jedna." S dievčatami? Čo sa to tu deje? ,,Ide o Lauren." Na čelo mi vyskočili kropaje potu. Prosím, nech to nie je to, čo si myslím. Modlila som sa, aby mi nepovedala tých prá slov, ktoré budú bolieť. ,,Nie." Zašepkala som. ,,Povedz že nie Camila. Povedz to." Camila sa celá triasla ale prikývla. ,,Panebože. Panebože." Opakovala som, a slzy mi stekali po tvári. ,,Kedy?" Zachripela som, no Camila len vzlykala. ,,Včera v noci. Večer som od nej odišla, no doma som si uvedomila, že som si u nej zabudla mobil. Nedvíhala mi, čo bolo čudné a tak som sa vrátila naspäť." Povedala keď sa upokojila. ,,Nepokračuj, prosím." A vtedy to na mňa doľahlo. Rozplakala som sa ako malé dieťa. Zrazu mi bola neuveriteľná zima a všetko okolo mňa stratila farbu. ,,Nicole! Niki!" Počula som z diaľky a pred očami sa mi zatmelo. Necítila som nič. V hlave sa mi priemetali všetky chvíle ktoré sme spolu zažili. Fotenie do novín, na ktoré sme ju museli hodinu presviedčať. Prechádzky po tréningu. Chvíle keď mala dobrú náladu a jej nákazlivý smiech, tak jedinečný rozosmieval ľudí okolo. Naopak chvíle, keď mala zlú náladu a my sme sa ju snažili rozosmiať. Moja Lauren. Už nikdy neuvidím jej veľké mandlové oči. Už nikdy sa jej nebudem hrať s kučeravými vlasmi. Už nikdy..
     Po čase, ktorý mi prišiel ako večnosť som pomaly začínala precitať. Opatrne som otvorila oči, no svetlo bolo príliš prudké a tak som ich rýchlo zavrela. V hlave mi dunelo, akoby mi do nej búchali kladivami. ,,Bude v poriadku, bolo toho na ňu priveľa." Šepkal akýsi mužský hlas. ,,Myslíte?" Spoznala som hlas triednej profesorky Meritautovej. ,,Pichli sme jej injekciu na upokojenie, ale obávam sa, že zajtra nebude schopná ísť do školy. Bude zázrak ak sa dnes preberie." Pichli mi injekciu? O čom to hovoria? Uvedomila som si, že ležím u mňa na izbe. Poď rukou som cítila macíka od starkej. Prečo smrť berie preč ľudí nám takých blízkych? Otvorila som oči a zbadala som postaršieho pána, ako stojí na opačnom konci izby a rozpráva sa s profesorkou. Mala som sucho v hrdle a tak som si musela odkašľať. Okamžite na mňa obrátili pozornosť. ,,Čo sa stalo?" Spýtala som sa a pokúšala som sa sadnúť. Hlava sa mi však točila, ako po víkendovom fláme a tak som klesla naspäť na vankúš. ,,Omdlela si." Vysvetlil mi doktor. ,,Pichli sme ti injekciu na upokojenie, pretože si sa prebrala a strašne si plakala. Nedala si sa utíšiť, nevedela si dýchať." Vážne? Vôbec sa na to nepamätám. ,,Dôležité je, že si v poriadku." Čo ty o tom môžeš vedieť?! Kričala som v duchu. Tebe nezomrela kamarátka! Ty si ju nevidel v zlej nálade, nevedel si na čo myslí a aj tak si s tým nič neurobil! ,,Už nikdy to nebude v poriadku." Zašepkala som. Slušnosť išla bokom. Otočila som sa im chrbtom a zakryla sa až po bradu. Slzy mi svojvoľne stekali po tvári a ja som mala pocit, že už sa nikdy neusmejem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára