4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -13-

---->z pohľadu Harryho

Po výbornom obede som zavolal Louisa na prechádzku. Viem, trochu riskantné, ale mne to bolo jedno. Som tu doma, tak aspoň tu nech sa nemusím schovávať. Práve sme prechádzali Ellitovou ulicou, keď som v diaľke videl nejaké dievča na korčuliach. Bolo mi povedomé a tak som sa chcel spýtať Louisa či nemá ten istý názor. ,,Ty, Lou, tá baba pred nami, nepoznáme ju?" No keď som otočil hlavu späť, už tam nikto nebol. ,,Nemáš horúčku, chlapec?" Priložil mi ruku na čelo. ,,Prisahám že tam niekto bol." Nechal som to tak, lebo keď tak rozmýšľam, mohlo sa mi to iba zdať. Šli sme ďalej a pri konci ulice som zastavil. ,,Kam teraz, pán sprievodca?" Spýtal sa ma Louis. ,,Netuším. Môžeme ísť pozrieť do centra. Môžeme ísť pozrieť k rieke. Máš veľa možností." ,,Nechaj ma rozmýšľať." Tváril sa dôležito a ja som sa medzitým začal obzerať. Nieže by som túto ulicu nepoznal naspamäť, ale keď Louis začne rozmýšľať, stihol by som zabehnúť aj do Londýna a späť. Točil som sa ako družica, čo zablúdila. Robil som asi tridsiate piate kolečko, keď som sa musel vrátiť k jednému bodu. Nemohol som veriť vlastným očiam.
      Nicole! Vystrelila mi do hlavy myšlienka a mne sa automaticky roztiahol úsmev. ,,Lou!" Drgal som doňho, no on ma nebral na vedomie. ,,Ty pako, pozreš sa už na mňa? Aha!" Otočil som ho smerom k Nicole, aby si ju konečne všimol. Na tvári sa mu zjavil taký úsmev, že keby nemá Eleanor, asi u vyčistím žalúdok. ,,Takže športovec, hmmm?" Došiel k nej a ja som za ním cupkal ako taký dilino. ,,Trošku." Usmiala sa hanblivo spod mihálnic a ja som myslel že vyskočím z kože. ,,Prepáč že som tak zdrhol." Vyhŕkol som skôr ako sa Louis pustí do monológu. ,,Neviem čo to do mňa vošlo." ,,Veď to je v pohode. Nič sa nestalo." Povedala a usmiala sa. Usmievali sme sa na seba ako pripečení, až kým ticho neprerušil Louis. ,,Tak, nechceš ísť s nami?" Veľmi dobrý nápad Louis, úžasný. V duchu som si predstavil aké by to bolo fajn, no moje nádeje spľasli ako balónik. ,,Takto? Si normálny?" Začala sa smiať a ukazovala na svoje oblečenie. ,,Ja nevidím žiadny problém." Zahlásil som. Len poď s nami, prosím! ,, A kam by sme išli?" Spýtala sa pochybovačne. Keď som tak rozmýšľal, s tými jej korčuľami sme nemali moc na výber. Mám to! ,,A čo keby si sa šla domov prezuť a išli by sme si sadnúť do kaviarne?" Aký geniálny plán, som na seba normálne hrdý.

---->z pohľadu Nicole

Louis saozval ako prvý. ,,Takže športovec, hmmm?" ,,Trošku." Usmiala som sa a riskla som rýchly pohľad na Harryho. ,,Prepáč že som tak zdrhol." Vyhŕkol a mnou prešla teplá vlna. Mrzí ho to. ,,Neviem čo to do mňa vošlo." To by som aj ja rada vedela. ,,Veď to je v pohode. Nič sa nestalo." Bola to pravda, fakt sa nič nestalo. Vyslovene veľké NIČ! Keď som sa mu už raz pozrela do očí, nevedela som odvrátiť zrak a tom som nemala rada očný kontakt. Keby sa Louis neozve, neviem ako dlho by sme tam stáli. ,,Tak, nechceš ísť s nami?" Čakala som že z neho vypadne niečo rozumnejšie. ,,Takto? Si normálny?" V korčuliach vedľa vás, jasné. Musela som sa rozosmiať, lebo tá predstava, ako si vykračujú aja vedľa nich na korčuliach, bola neuveriteľne nepredstaviteľná. ,,Ja nevidím žiadny problém." To si robí srandu! Chcem ísť ale naozaj takto nemôžem preboha. Asi chce aby som šla s nimi. ,,A kam by sme šli?" Ďalší problém keby ma aj presvedčili. S korčulami nemáme moc veľa možností. ,,A čo keby si sa šla domov prezuť a išli by sme si sadnúť do kaviarne?" V tom momente som sa začala tak intenzívne červenať, že to bolo určite vidno. A nech, veď ma videli spotenú v korčuliach. Čo horšie môže byť. ,,Skvelý nápad." Usmiala som sa. ,,A teraz akože pôjdete so mnou domov, či čo?" Alice vyskočí z kože ak ich uvidí. A nechcem vedieť čo urobí mamka. ,,Ešte mi môžeš dať tvoju adresu a došli by sme, ale to je podľa mňa príliš komplikované." ,,Máš pravdu. Ale upozorňujem vás, potrebujem sprchu, takže si počkáte." Tvárili sa, akoby to bolo nič, ale to ešte nezažili moje sprchovanie. ,,Ideme?" Spýtal sa s úsmevom Louis. Ako sme sa približovali k nášmu domu, prepadla ma nervozita. Ako zareagujú mamka a Alice? Dúfam že ma nezabijú. Snažila som sa robiť čo najmenej prudké pohyby, aby som nevyzerala ako lietajúci koberec.
      Vedľa mňa kráčal Harry a pýtal sa na rôzne veci. Pýtal sa, aká je škola, na to, aký mám vzťah s mamou a otcom. Nepovedala som mu, že sp naši rozvedení. Ešte je moc skoro. A aj tak to nie je práve potrebná informácia. Otvorila som vchodové dvere a modlila sa, aby Alice aspoň trocha upratala ten neporiadok. Kým som sa vyzula, poslala som chalanov do obývačky. ,,Dáte si niečo?" Nikde ani noha, to je dobré. ,,Niečo." Rozosmial sa Louis. ,,Čo máš. Aj tak pôjdeme do kaviarni, nie že sa teraz naláduješ a potom si nič neobjednáš!" Dvihla som ruky akože sa vzdávam a obidvom som naliala do pohárov džús. ,,Hneď som tu." Usmiala som sa vybehla som do izby. Opatrne som vošla do spálne. Mama zase spala. A vraj nie je unavená, to iste. ,,Alice?" Vošla som do izby aby som sestre objasnila situáciu. ,,Keď ťa o niečo požiadam, sľúbiš mi, že to pre mňa urobíš?" Začala som, lebo keby jej poviem že sú chalani z 1D dole, asi by ma vysmiala, alebo by sa rozbehla dole. ,,Podľa toho čo." ,,Nechoď dole, kým nevyjdem zo sprchy." Znudene na mňa fľochla pohľadom. ,,Načo by som išla dole?" Tiež pravda. ,,Ako bolo na korčuliach?" Spýtala sa ma, ale nečakala odpoveď, pretože už zase niečo ťukala do notebooku. ,,Úžasne." ,,Ako mohlo byť v takomto teple vonku a ešte k tomu na korčuliach úžasne?" Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. To by si sa čudovala, moja. So smiechom som odišla so sprchy a nechala ju, nech žije ten svoj internetový svet.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára