Do uší som si dala slúchatká a pridala na najvyššiu hlasitosť. Ocitla som sa v inom svete. V tom mojom. Teda, nie že by som nebola spokojná so svojím životom, ale je fajn na nič nemyslieť. Na stanici som mierne panikárila, pretože upravovali spoje, ale sprievodca mi pomohol a tak som už o chvíľu bezpečne sedela vo vlaku.
,,Môžem si prisadnúť?" Ozvala sa akási pani. Zdvihla smo hlavu aby som odpovedala, zistila som že je to pani ktorú sme videli zo Starbucks. Ako to bolo? Pani Emily, jasné. Tá s tými zelenými očami. ,,Samozrejme, nech sa páči." Usmiala som sa. Bohvie aká je. Má vnúčatá, manžela? Alebo starého psa, s ktorým chodí pravidelne na prechádzky? Nič si z toho nerobte, vždy takto rozmýšľam. Radšej rozmýšľam nad životom ostatných ako nad tým mojim. Po chvíli moje myšlienky ustali. Ako som si uvedomila, keď sa nado mnjou skláňala pani Emily, tak som zaspala.
,,Dušička, vstávaj! Toto je posledná zastávka." Pomaly som otvorila oči a stratila sa v tých jej zelených. Aj ja chcem také mať, napadlo ma spontánne.
,,Hmm, ďakujem. Asi som zadriemala." Len sa usmiala a odišla. Vzala som kufor a vystúpila z vlaku, kde na mňa na moje počudovanie čakala privítacia delegácia zložená z mamky a sestry. Otec s nimi na stanici nebol. Asi bol zase v práci. Odkedy sa naši rozviedli, vídali sme sa každý druhý víkend. No, veď aj k tomu sa neskôr dostanem.
,,Mami, Alice! Čo tu robíte? Mala si byť predsa v práci." Obrátila som sa k mame zatiaľ čo som objala Alice.
,,Vidíš, Marty mi dal na poobedie voľno, keď už mi dojde dcéra."
,,To je super," usmiala som sa.
,,Ako sa máš krpec?" Spýtala som sa Alice.
,,Ti dám krpca! Dva roky nie sú až taký rozdiel." Vždy ju dokázalo vytočiť keď som jej povedala krpec. A práve preto som to ako správna staršia sestra robila.
,,No pome! Ide sa domov. Urobila som tvoje obľúbené jedlo." Žmurkla na mňa. Fú, tu sa asi muselo niečo stať. Nevideli sme sa len týždeň ale správa sa akoby som prišla z vojny.
,,Vyprážaný karfiol, mňam." To jedlo som milovala. Mohla by som ho jesť od rána do večera a potom zase od večera do rána. Tu fakt niečo nehrá. Prišli sme domov, kde ma privítala Loonie. Čakala na svojej pevnosti a vyskočila mi na ruky. Aby bolo jasné, Loonie bola moja stará perszká mačka. V rodine bola skoro 7 rokov. Ako 10 ročná som si ju vydupala k narodeninám. Chcela som zvieratko a keď som ju uvidela v útulku, vedela som, že iné zvieratko nebudem chcieť. Vybavili sa potrebné veci, veterinár ju skontroloval a prehlásil že Loonie je pripravená mať nový domov. A mňa zahrialo pri srdci. Najradšej by som si tie zvieratá zobrala všetky, ale to by som musela mať iných rodičov.
,,No ahooj." Škrabkala som ju pod bradou. ,,Chýbala som ti?" Loonie ako na súhlas zapriadla. Zložila som si kapsičku a s ňou v náručí som si sadla do obývačky. V svetle zapadajúceho slnka nadobudla oranžový odtieň. Inak je slnečnicovo žltá a do tej farby je zladený aj jej zvyšok. Loonie sa ignorujúc všetko naokolo natiahla na mojich kolenách a v priebehu pár minút zaspala. V spánku mi do stehna zaryla pazúriky a potiahla. Tak fajn, ďalší škrabanec na džínsoch aj na nohe. Nevadí, ďalšia pamiatka. Opatrne ju preložila vedľa seba na gauč. Presunula sa do kuchyne, kde hneď postojačky zhltla 3 karfioly.
,,Ja ťa vidím." Ozvala sa Alice.
,,A? To sa tu už človek nemôže ani najesť?" Zasmiala som sa a vzala som si ďalší.
,,Nech sa páči, jedz čo ti hrdlo ráči, ale aspoň ako slušný človek." Podávajúc tanier mi vyplazila jazyk. ,,Veď počkaj, ja ti to niekedy pripomeniem, dobre?"
,,Fajn. Pripomeň. Je niečo nové? Čo Maggie a ten jej Paul?" Vedela o všetkom. Za prvé sa s nimi poznala, keď u nás cez letné prázdniny prespávali a za druhé, prečo by to nemohla vedieť, však?
,,Ešte stále sú spolu a klape im to. Len mi už trošku začínajú ísť na nervy tie ich nočné telefonáty." Prevrátila očami.
,,Prosím ťa. Veď to k tomu patrí." Povytiahla som obočie.
,,Aha, tak to k tomu patrí. Nejak veľa o tom vieš...?" Koniec som premenila na otázku. Pomrvila sa na stoličke, akoby čakala len na to. Nevyzeralo to však, akoby sa mi to chystala sama od seba povedať a tak som sa zase raz zhostila úlohy vypočúvateľa.
,,Kto to je?" ,,Darren."
,,Darren kto? Koľko má rokov, ako vyzerá. Veď to už vysyp."
,,Darren McLutt. 16 rokov, zo športového gympla." Zo športového gympla? To znie zaujímavo.
,,Ako dlho?"
,,Ako dlho čo?" Pozrela na mňa nechápavo.
,,Ako dlho rastú zemiaky?" Pozrela na mňa ešte nechápavejšie. Musela som sa rozosmiať. "Ako dlho ste spolu, ty ťava!"
,,Dobre no, rob si srandu! Nie sme spolu. Len sa oťukávame. A k tomu patria aj nočné telefonáty." Z toho musí mať mamka riadnu radosť a naozaj.
,,Mama to nenávidí. Pár krát mi aj vzala telefón večer, ale neuspelo to." Uškrnula sa.
,,A čo otec?" Spýtala som sa a čakala na odpoveď. ,,Sú v pohode?" Ešte prednedávnom sa zvykli hádať. ,,Ale hej, už je to lepšie. Dokonca sa tu minule zdržal dlhšie."
,,Hovorí tu niekto o mne?" Objavil sa vo dverách kuchyne otcova hlava. Nemohla som si pomôcť a ako malá som sa k nemu rozbehla.
,,Tati!!" No a čo že som mala niekedy chuť vyčiarknuť ho zo svojho života? Bol to môj otec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára