4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -18-

     Dlho som si nad tým hlavu nelámala. Naozaj som sa potrebovala sústrediť na esej a tak mi na ostatné nejako neostávali myšlienky. Po obede som sa pomaly začínala baliť. ,,Mamííí? Kam si mi dala botasky?!!" Snáď ich zase nepostavila ku košu, že ich vyhodí. ,,Sú pri koši." S dupotom som zbehla dole po schodoch. S rukami v bok som sa pred ňu postavila a vrčala som ako starý pes. ,,Ešte raz ich postavíš ku košu, vyhodím ja teba!" Schmatla som ich a vybehla do izby. Uuuf, ako neznášam keď mi berie veci. I keď, to by som ešte predýchala, ale nie že mi ich bude vyhadzovať. Opraté veci som naukladala do kufra, vyložila knihy ktoré som už prečítala a vložila nové. O knihy som núdzu nemala. Kupovali mi ich na Vianoce, na narodeniny, na meniny. A pre potešenie som si vždy kúpila aj ja nejakú. Teda, keď ostali peniaze. Internát aj jedlo som mala zaplatené a tak mi peniaze viac menej slúžili len na veci ako káva, knihy, nejaké oblečenie. Nedostávala som veľké vreckové, ale nesťažovala som si. Nie som jedna z tých ktoré si potrebujú každý týždeň kúpiť nové tričká alebo botasky. Mojou jedinou drogou boli knihy. Historické, romány alebo kriminálky, to bolo moje. o 3 som zišla dole aj s vecami a položila všetko ku dverám. V iPode som mala nahratú obrovskú kopu ďalších pesničiek, ktoré mi odporučila Alice. Síce sme nemali uplne rovnaký štýl hudby, vždy sa našli dobré typy.
     ,,Zabalím ti palacinky, dobre?" ,,Ani sa nemusíš pýtať." Večer si na nich s Maggie pochutíme. Zbožňovala mamine palacinky prinajmenej tak ako ja. Ani neviem ako, a skoro celá hodina ubehla. O 4 mi mal ísť vlak, a tak si musím švihnúť. ,,Alice! Poď sa rozlúšiť so svojou sestrou!" Zakričala mama, pretože bola zalezená v izbe a pozerala nejaký film. ,,Som tu." Zjavila sa zrazu pri mne. Tá si vie pohnúť len keď chce. Objali sme sa a ja som jej šepla do ucha. ,,Keby sa to chystáš povedať mamke, daj mi vedieť. Uvidíš, všetko bude fajn." Objala ma ešte tuhšie a do vlasov mi zamumlala tiché ďakujem. ,,Chceš aby sme ťa odprevadili na stanicu?" Spýtala sa mama, no ja som len pokrútila hlavou. ,,Netreba. Potrebujem si toho veľa premyslieť. Prechádzka mi len prospeje." ,,Tak sa teda maj, nebi sa, poslúchaj, veď to poznáš." Posledný krát som sa s nimi krátko obajala a vydala som sa k stanici. ,,Potom daj vedieť, čo je s Camilou." Zakričala mi ešte mama ale len som jej odkývala, že som počula. Uvidíme podľa toho, čo s ňou bude. Nie, nemysli na to! Prikázala som si. Sedela som vo vlaku a počúvala svoje obľúbené rádio. Nepočúvam ho často, ale vždy tam hrajú úžasné pesničky. Hneď ako sa ozvali úvodné tóny pesničky, podvedome som sa usmiala. Hlavou som pokyvkávala do rytmu a potichu si spievala. ,,Toto boliOne direction. Úspešná chlapčenská skupina, ktorej sa neustále rozrastá fanklub. Počuli ste ich najnovšiu pesničku, I should´ve kissed you. Povedzme si úprimne, nie je úžasná? Nasleduje JLS,..." Úsmev mi ostal na tvári až kým som nevystúpila z vlaku. Za pár minút som bola pri internáte. ,,Nicole! S tebou som sa dlho nevidel." Začula som známy hlas a s radosťou som sa otočila smerom k vrátnici. ,,Pán Walder, už ste späť?" ,,Samozrejme, mňa sa tak ľahko nezbavíš." Usmial sa popod fúzy. ,,Kde ste boli?" ,,Mal som nejaké problémy, lekárske prehliadky a tak. Ale som zdraví ako rybička." Hrdo vypol hruď, no každý vedel že má svoje roky a zdravie mu neslúži tak, ako kedysi. V minulosti bol policajt v akejsi dedinke mimo mesta. Nikdy si nepamätám jej meno, ale viem že tam bol veľmi dlho. Keď mal odísť na dôchodok, došla mui ponuka robiť vrátnika na tejto škole, ale odvtedy je tu. ,,Len to nepodceňte. Veď čo by som tu bez vás robila." Usmiala som sa. ,,Mala by si pokoj." Smial sa. Pohrozila som mu prstom, aby nehovoril hlúposti. ,,Mňa sa len tak nezbavíte." Zopakovala som to isté čo on a vyšla dom do izby. ,,Ooops, asi idem nevhod." Zasmiala som sa. ,,Ahoj Paul." Pozdravila som Maggienho priateľa. Vletela som do izby práve keď sa bozkávali. ,,Čau. Ok, ako vidím, už je tu aj druhý blázon, tak vás teda nechám. Uvidíme sa v stredu." Posledný krát pobozkal Maggie, na mňa sa usmial a odišiel. ,,Ste horší ako hrdličky!" Posťažovala som sa hneď na úvod, za čo som schytala vankúšom po hlave. ,,Tak rozprávaj, ako bolo doma?" Spýtala sa Maggie. ,,Ako každý víkend. U teba, niečo nové? Inak, čo je v stredu?" Medzitým som vykladala kufor. ,,Paulova sestra má narodeniny, mám priepustku, takže pôjdem domov." ,,Niekomu sa tu žije." Poznamenala som a vyvalila som sa na posteľ. Do stretnutia s Camilou som stále mala slabú polhodinku a tak som si zase zapojila slúchatká.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára