4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -3-

    Štvrtok som mala voľno od tréningu a tak som poobedie strávila v spoločnej klubovni pred telkou. Ľudia okolo mňa prichádzali a odchádzali. Keď už bola vonku úplná tma, vybrala som sa do izby. To ničnerobenie ma na moje počudovanie dosť zmohlo. Celá ja, nič nerobím a unavím sa. Kvôli rannému budíku som si do postele ľahla už o 9 a okamžite som zaspala.
-PÍP,PÍP,PÍP- ozvalo sa mi pri uchu. Okamžite som vyskočila a vypla ho. Maggie bola schopná nerozprávať sa so mnou hoci aj celý deň ak som ju zobudila takto skoro. Natiahla som si staré bežecké tepláky a mikinu bez zipsu s nápisom QUESTION AUTORITHY. Umyla som sa a vypadla. Začala som pravidelným prežahovaním pri začiatku cestičky, ktorou som behávala skoro 3 roky. Začala som bežať. Nádych- výdych, nádych-výdych, opakovala som si. Hlavne nezastavovať. Vždy zastavujem po polke cesty, nech už som akokoľvek zničená. Po kilometri som si teda dopriala zaslúženú prestávku. Pri poľnej cestičke ktorá viedla kamsi do lesa som si sadla na zem a vychutnávala som si lúče vychádzajúceho slnka. Na dlhých trávach sa zachytávali kvapôčky rosy, ktoré ranné slnko sfarbovala do ohromných farieb. Trošku odveci, keď ste zadychčaní, ale nevadí. Pitie som si so sebou nebrala, aj tak by len zavadzalo. Po chvíľke som sa postavila a 5kilometrová cesta naspäť sa mohla začať. Zhlboka som sa nadýchla a pustila som sado behu. Po ceste sa mi zrazu do hlavy vkradla melódia nejakej pesničky s chlapčenským hlasom. ,,Baby you light up my world like nobody else.." Netuším odkiaľ sa vzala, lebo si tú pesničku nepamätám a myslím, že ju ani nepoznám. Táto jedna veta mi znela celý čas, až kým som nedobehla k internátu. Automaticky som strčila hlavu do okienka že sa pozdravím s pánom Walderom, no na jeho mieste sedel akýsi chlapík. ,,Dobré ráno," pípla som. Ten chlap vyzeral prinajmenšom čudne a nikdy som ho tu nevidela.
,,Ahoj srdiečko." Pri tom oslovení ma až zamrazilo. Chcela som sa spýtať kde je pán Walder,ale opustila ma odvaha a tak som len so sklonenou hlavou prešla ďalej.Nasledoval ten istý stereotyp ako každý deň.  Jedna neohlásená písomka a poobede tréning.
  Po skončení vyučovania som ani nepočkala na Maggie a rýchlo som vybehla do izby. Odložila som si veci a preložila to potrebné do ďalšej tašky, ktorá bola pre zmenu na tréning. Zo zásuvky som vybrala mobil a strčila som si ho do vrecka. Do školy som si ho nebrávala, aj tak mi nemal kto volať. Akurát tak Alice, ale tá vedela že má volať poobede a mamka to isté. Alice, mimochodom moja mladšia 15 ročná sestra, bola oveľa krajšia ako ja. Nevenovala sa žiadnemu športu. Rada maľovala. A maľovala nádherne. Nech už ste jej dali čokoľvek, namaľovala to ešte krajšie. Koľko krát jej závidela. Nežiarlila som na výhody mladšieho súrodenca, to nie. Alice som milovala od prvého momentu ako ju mamka doniesla zabalenú v prikrývke z nemocnice a to som si ani poriadne neuvedomovala že je to moja mladšia sestrička. Nie, žiarlila som na jej talent. Šport nie je talent, vraviela som. Je to len koordinácia tela a odhodlanie. To sa asi moc nedá pochvíliť, že? Nepočula som nikoho povedať, ,,fíha, ten pohyb mal hĺbku," alebo ,,ako krásne si zladila pohyb ruky a podrepu".
   Alice bola tak trochu malicherná, ale to jej dodávalo akúsi iskru. Hádali sme sa málokedy, ale keď už sme sa hádali, bolo nás počuť aj do vedľajšieho mesta. Možno to bolo tým že sme sa vídavali len cez víkendy, čo mi bolo ľúto, ale táto škola bol môj sen a ja som si za ním šla. Tak ako bol jej sen umelecká škola, ktorú momentálne navštevuje a je s ňou neuveriteľne spokojná. Vlasy som si zopla do gumičky na temene hlavy a vybrala som sa na tréning. Hádajte koho som stretla hneď vo dverách telocvične?
,,Ahoj Nicole," presladko sa na mňa usmiala Lexy Swonová. Och, ako som ju len neznášala! Dokonalá postava, dokonalé vlasy. To by ma až tak neiritovalo, ale keby v tej svojej hlave aspoň niečo mala.
,,Ahoj Lexy." Odzdravila som. Bola rovnaký ročník ako ja, ale nevychádzali jej roky a tak bola o ročník vyššie. Nikdy nepochopím ako prišla práve na volejbal. A tak som ju tu musela trpieť. Bola neuveriteľne rozmaznaná. Nebývala na internáte, ale s rodičmi v obrovskom dome. Teda, ťažko povedať či to bol dom, alebo palác. Keby mám spočítať izby, neviem ako dlho by som tam bola. Mala bohatých rodičov a bolo to na nej aj vidno.
    Prezliekla som sa do úboru a dala si zahrievacie kolečko okolo štadiónu. Ozval sa hvizd trénerovej píšťalky. Kým som dobehla, zhromaždili sa tam aj ostatné holky z družstva. Bolo nás tu 15, ale len ja a Lexy sme boli spolu na škole. Ostatné boli z vedlajšieho gymnázia alebo z okolia. Grace, drobná blondínka s veľkými modrými očami. Ďalej Ruby, Sienna a Lisa, nenápadné hnedovlásky. Yasmine bola pakistánčanka, čo sa sem presťahovala po tom, čo jej otec získal lepšiu prácu. Camila bola z nás asi najvýraznejšia. Červené vlasy jej dodávali šmrnc a bola s ňou neuveriteľná sranda. Jej pravý opak, bola Lauren. Neustále mala depresie a niekedy sme sa o ňu až báli. Potom jej preplo a bola pár týždňov fajn. A takto to šlo donekonečna. Kate a Madison boli sesternice ale boli ako sestry. A aj sa na seba podobali. Z profilu by ste nerozoznali ktorá je ktorá. Emma bola trénerova dcéra, ale nerobili sme medzi nami rozdiel. Tréner s ňou zaobchádzal tak isto ako s nami, tak načo to rozpytvávať. Posledné dve členky mali ťažký život. Samozrejme, aj my sme mali svoje problémy, ale oproti ich, to bolo nič. Ani neviem či to sem napísať, ale mám taký pocit že tu budú aj horšie veci. Olívii minulý rok zomrela 2ročná sestrička. V prvom roku jej diagnostikovali leukémiu s ktorou dlho bojovala. Keď sa už viac neprebrala zo spánku, bola to pre rodinu rana pod pás. Nikto nečakal, že odíde bez rozlúčky. Boli sme pre Olíviu oporou ako sme len vedeli. Neustále sme ju zamestnávali inými myšlienkami, ale niekedy nepomáhalo nič. Pre Deny je jej život peklom a my s tým neviem nič urobiť. Má skvelú rodinu, ale len na povrch. Keď si jej otec vypije, niekedy dojde Deny s monoklom. Aj napriek nášmu naliehaniu, s tým nič nerobí. A ani jej mama. Inak je jej otec fajn, stretla som sa s ním. Alkohol robí s človekom divy. Nakoniec tu bola Ella. Duša nášho tímu. Nikdy sme sa ňou nenudili. Mala staršieho brata Joeho. Bolo medzi nimi len prá mesiacov a ich vzťah by im mohol zívidieť hocikto. Každá z tímu sme žili svoj príbeh, pasovali sa so svojimi problémami, ale aj tak sa naše životy spojili a my sme boli ako rodina.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára