18. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -45-

              Hľadeli sme za Alice, na čo sa mamka opäť rozplakala. Došlo mi, že ju to trápi ešte viac ako nás. Podišla som k nej a objala som ju. Ticho mi vzlykala na pleci a aj ja som v hrdle cítila hrču emócií ktoré sa chceli dostať von. Chcela som sa toho toľko spýtať, ale niečo vo mne mi to nedovolilo. Počkala som, kým sa mamka ako tak upokojí. Utrela si slzy, zhlboka sa nadýchla a šla si zaliať kávu. Bez slova si vzala cigarety a šla do záhrady. Prepokladám, že Alice nič z tohto nejedla. Postavila som sa k šporáku a dorobila som vafle. Vďaka špeciálnej forme to bolo celkom ľahké. Ako robiť palacinky. Vypla som oheň a na tanier som naložila vafle. Na kraj taniera som vybrala trocha z každého, do ruky chytila šľahačku a vybrala som sa za Alice. Zaklopala som. Keď som si uvedomila, že klopem do vlastnej izby, zasmiala som sa a vošla som. Alice sedela so sluchátkami v ušiach na posteli a hľadela von oknom. Neplakala. Len flegmaticky pozerala von. Až sem som počula ako jej na najväčšej hlasitosti v ušiach hrá The script. Položila som pred ňu tanier s vaflami a stiahla som jej sluchátka z uší. ,,Nerob jej to ťažšie," poradila som jej. Otočila sa ku mne a s hnevom prehodila.
,,Ja jej to nemám robiť ťažšie?! A čo ja?!"
,,Ako môžeš byť taká sebecká? Nenapadlo ťa, že pre ňu je to oveľa ťažšie ako pre nás?!" Začínala ma štvať. Do očí sa jej nahrnuli slzy. ,,Ale čo ja a Charlotte?" Slza jej skĺzla po líci a tak som ju zotrela. ,,Je mi to ľúto," objala som ju, no v skutočnosti som nevedela čo iné urobiť. Odtiahla sa a postavila sa. Nechápavo som na ňu pozrela. ,,Idem za Niallom." Z kresla si vzala hnedú dlhorukávovú košeľu a vyšla z izby. Zmenila sa. Inokedy by bez mejkapu a 3hodinového vyberania, čo si vezme na seba, nevyšla ani z domu. Takto, len v ledabolo zopnutom cope, sivých gatiach a bielom tielku vybehla preč. Neviem či sa mám tešiť alebo čo. Vzdychla som si a zišla som dole za mamkou. Našla som ju sedieť na kresle, ako fajčí už ani neviem koľkú cigaretu. Postavila som sa oproti nej a oprela som sa o zábradlie.
                  Tým, že by som plakala a prosila, by som nič nevyriešila. I keď som na to mala neuveriteľnú chuť. Pravdepodobne by se tam plakali ako malé deti a k ničomu by sme sa nedostali.
,,Kedy?" Spýtala som sa len.
Zahasila cigaretu a otočila sa ku mne. ,,Máme tam vybavený bytík, asi 10 minút od centra. Ten máme zajednaný do 5.apríla. Teda máme ešte asi 2 týždne, aby sme všetko vybavili. Teda, aby som všetko vybavila."
,,A čo škola?" Hlesla som. Čo Magie? Čo Trisha? A čo volejbal? Mala som toľko otázok.
,,V Londýne je pedagogická škola. Prehlásime ťa. Dokonca nemusíš byť ani na internáte, je len pár minút od bytu. A s volejbalom je mi to ľúto." Prišlo mi čudné, že najviac mi bude chýbať práve ten. Môj únik z reality. A holky, vždy tu, vždy so mnou. A teraz to bude preč. Nechala som ju tam sedieť a šla som do izby. Keď som sa pozrela von oknom, prekvapene som si pretrela oči či sa mi nesníva. Z auta vystupoval Harry a vyberal mobil. Z druhého konca izby sa ozvalo zvonenie a tak som rýchlo zbehla dole, ani som nedvihla. ,,Maličká," usmial sa a ja som pocítila niečo, čo doteraz nikdy. ,,Čo tu robíš?" Spýtala som sa prekvapene a viedla som ho do izby. ,,Alice k nám prišla a Niall ju donútil všetko nám povedať." Doteraz som to zvládala. Ale toto bolo príliš. Slzy sa vykotúľali spod viečok a razili si cestičku niekam do sveta. ,,No tak, neplač," utieral mi Harry slzy, no také množstvo by sa nedalo zastaviť ani tisíckou rúk.
              Ľahli sme si na posteľ a objal ma. Ležala som pri ňom schúlená a cítila som sa taká maličká. Slzy stekali a ja som nemala silu ani chuť ich zastaviť. ,,Chceš sa o tom rozprávať?" Spýtal sa Harry potichu a ja som prikývla. Nepýtal sa, čakal. A tak som začala rozprávať. Rozprávala som o všetkom čo ma trápi. O otcovi, ku ktorému nemám takmer žiadny vzťah a ktorý by som chcela mať. O Lauren a o volejbale. O sťahovaní. O Maggie a jej trápení. O tom, aká som rada, že som sa s ním stretla. Prosila som ho, aby mi vždy hovoril pravdu. Pretože už nevládzem. ,,Vieš, ľúbim ťa ako nikoho. Tak sa so mnou prosím nehraj." Na to ma silnejšie zovrel a pritisol si pery k môjmu uchu. ,,Nikdy, počuješ?! Nikdy by som sa s tebou nehral! Ľúbim ťa, maličká!" A ja som cítila, že to myslí vážne. Zavrela som oči a v tom momente som stratila pojem o realite. Ostávali len Harryho ruky tesne obopnuté okolo mňa a niečo, čo ma unášalo ďaleko preč.

1 komentár:

  1. bože, biedak... čo jej to robíš???... =D ale nie, úžasná časť =)

    OdpovedaťOdstrániť