---> z pohľadu Harryho
Keď sa Nicole vrátila zo sprchy, akurát som držal v ruke fotku jej, sestry a jeje spolubývajúcej. Boli u nich doma v obývačke, špúlili pery a očividne sa dobre bavili. Nicole si prisadla, a keď zbadala fotku usmiala sa. ,,Ste si so sestrou podobné." Mali rovnaké črty tváre a rovnaký úsmev. Dievča s Nicoliným úsmevom muselo odháňať nápadníkov veľmi často. Nevšimol si, ako blízko si Nicole sadla a tak, keď som nechal ruku padnúť vedľa mňa, dotkol som sa jej nohy, Zaregistroval som, že jej naskočili zimomriavky. Snažil som sa ignorovať, že má na sebe iba uterák, no keď som sa jej pozrel do očí, videl som v nich to isté, čo som v nich musel mať aj ja. Naklonil som sa k nej a pobozkal som ju. Ešte nikdy sme sa takto nebozkávali. Nevedel som ju pohladiť, ani nič a tak som ju položil na posteľ. Ležal som nad ňou opretý o ruky a bozkával ako o život. Zrazu sa však odtiahla a s rozšírenými očami na mňa hľadela. Bol v nich strach, no aj čosi, čo dosť pripomínalo, čo sa deje so mnou. ,,Neboj sa, maličká." Naozaj som to povedal? Teraz mi to znie dosť úchylne. Usmial som sa, aby som svojim slovám dodal na pravde. Nebolo mi jedno, čo sa bude diať. Usmiala sa a strach v očiach sa rozpustil. Vpil som sa do jej pier a pokúšal som sa vložiť do bozku čo najviac zo mňa. Objal som ju okolo pásu a Nicole sa na moje prekvapenie na mňa vyhupla. Musel som sa usmiať. Potvora malá. Ruku som jej vplietol do ešte stále mokrých vlasov a vnímal iba jej prítomnosť. Do izby niekto vletel, a s buchotom za sebou zavrel dvere. Nicole sa odtiahla a sledovala jej spolubývajúcu, Maggie, ako sa hrabe v skrini. Stále na mne sedela a muselo to vyzerať komicky. Zliezla z postele a prišla k Maggie. ,,Magg?" Spýtala sa ustarostene. Nie,nie! Kričalo moje vnútro. S povzdychom som sa posadil a dvihol telefón, ktorý dievča odhodilo. Pohľad mi padol na smsky, ktoré mala otvorené. Samý Paul, Paul, Paul. Všimol som si, čo jej ten Paul písal a nemohol som uveriť, ako niekto môže písať také svinstvá. Wait, nevravela Nicole že Paul je jej priateľ. Ajaj.
Videl som, ako Nicole objíma kamarátku a ako jej ona plače na pleci. Potichu som k nej podišiel. ,,Zlato?" Otočila sa a ja som jej bez slov podal telefón. Chvíľu čítala a potom sa jej na tvári objavila taká nenávisť, až som sa jej nachvíľu zlakol. ,,Ten slizký had!" Zasyčala a ďalej čítala. ,,Ako mohol? Odporný bas.." Rýchlo som jej skočil do reči. Tým, že bude nadávať sa nič nevyrieši. ,,Necháš nás nachvíľu samých?" Spýtal som sa, a dúfal som že to nebude vyzerať čudne. Predsa, nepoznal som jej spolubývajúcu. ,,Hej." Zamrmlala a zo stoličky schmatla nejaké veci na prezlečenie. Potichu za sebou zavrela dvere a ja som ostal s Maggie sám. Vystrašene na mňa hľadela a čakala čo urobím. Naozaj to muselo byť divné. ,,Si Maggie, nie?" Snažil som sa ju primeť, aby rozprávala. Prikývla a otočila sa k skrini. Gemma mala s posledným priateľom tiež takýto problém a bol som pre ňu ešte lepšia podpora, ako jej kamarátky, myslím. Každý si myslí, že sestru môže ochraňovať iba starší brat. Samozrejme, na Jamesa by som si netrúfol, ale predsa. Rozprávali sme sa celý večer a vedel som, že jej to pomohlo. Dostala zo seba všetko. Dúfal som, že to zaberie aj tu. ,,Paul je tvoj priateľ? Spýtal som sa. Do očí sa jej nahrnuli slzy, no odpovedala. ,,Bývalý priateľ." Slovo priateľ zo seba vyslovene vypľula s nenávisťou. ,,Chceš sa o tom rozprávať?" Pýtal som sa stále tým istým tónom, aby to nevyzeralo, že som len zvedavý. Utrápene si sadla na posteľ a pokrčila plecami. ,,Keď ja ani neviem." Čakal som. ,,Boli sme spolu dva roky. Dva roky!! A teraz, no veď si videl sám. Netuším, čo som robila zle." Vzdychla si. ,,Nič si nerobila zle." Ako sa môže obviňovať? ,,To, že je on kretén, nesúvisí s tebou. To, čo urobil, je najväčšie svinstvo, aké môže chlapec urobiť." Opäť sa rozplakala a tak som k nee prišiel a objal som ju. ,,Tak strašne som ho ľúbila. Nemôžem veriť tomu, že to rozprávam práve tebe. Ani ťa nepoznám." Tíško mi vzlykala na hrudi. Na košeli sa mi vytvárali mokré fľaky, no bolo mi to jedno. ,,No a? Vyrozprávať sa môžeš hocikomu. Niektorých to bude zaujímať, niektorých nie, ale to je detail. Rozprávať môžeš vždy." Tíško vzlykala a ja som ju hladil po chrbte. Netušil som, prečo. Netušil som, prečo ma tak rozčúlilo, čo Paul urobil. A prečo ma rozčúlilo že to urobil jej. Kľudne som mohol odísť a nechať ju s Maggie. A vlastne, vedel som, prečo ma to rozčúlilo. Bolo to, pretože viem, ako to bolí. Keď ťa sklame človek, ktorý ti je najbližší a videl ťa v tých najzraniteľnejších chvíľach. Vedel som, čím si bude musieť prejsť. Tým istým, čím som si ja prešiel s Rowan. Ale neostal som tu, aby som viedol monológ sám so sebou. ,,Maggie?" Spýtal som sa a čakal, kým zdvihne hlavu. ,,Teraz ma počúvaj. Neskús hľadať chybu v sebe. Jednoducho, neskús! Nesmieš to brať, že ťa podviedol, pretože nie si dosť dobrá. Bolo to odporné a podlé. Také niečo v človeku je. A ak ho to ani nemrzí? Je to obyčajný sviniar." Nechcel som príliš nadávať na Paula, ale niekto jej to musel podať aj z tejto strany. ,,Neľutuj sa. Ten, kto dobrovľne odíde z tvojho života, v ňom asi nemal čo robiť. Niekde na teba čaká niekto lepší. Kto ti to nikdy neurobí a bude tu pre teba v každom prípade." Hľadela mi do očí a ja som v tých jej videl, ako veľmi sa jej tie slová dotýkajú. ,,Teraz sa musíš poriadne vyspať. Spánok nevyrieši všetko, ale na boľavé srdce sú sny najlepším liekom. A priateľstvo samozrejme." Prikývla a poslušne sa zakutrala do paplóna. Chystal som sa vyjsť z izby a pohľadať Nicole, keď sa spod paplóna ozvalo. ,,Harry?" Vystrčila hlavu a usmiala sa. Teda, snažila sa usmiať, no vyzeralo to, ako nejaký čudný úškrn. ,,Ďakujem." Zamumlala a schovala sa. Iba som sa usmial a vyšiel som. Z nejakej izby práve vychádzala Nicole. ,,No čo, doktor House? Urobil si zázrak?" Síce sa usmievala, no videl som, že ju trápi, čo bude s kamarátkou. ,,Mám staršiu sestru." Vyhlásil som hrdo a očividne jej to stačilo, pretože sa viac nepýtala. ,Bude v pohode, ale nesmie na to myslieť. Buď s ňou tak často, ako to pôjde." Objal som ju okolo pliec. ,,Už som ti niekedy povedala, aký si úžasný?" Postavila sa na špičky a hľadela mi do očí. ,,Veruže nie." Pokrútil som hlavou a nahodil pohľad smutného psíka. ,,To musím napraviť. Si úžasný." Pousmiala sa a pobozkala ma. ,,Asi sa červenám." Vyplazil som jazyk. ,,Bude pol 7, asi by som mal ísť, že?" Chcel som, aby povedala že ešte máme nejaký čas. ,,Asi radšej áno." Prikývla. ,,Je mi ľúto že sme na seba nemali toľko času, akoby som chcel." Jemne sa začala červenať a ja som neodolal, musel som ju pohladiť po líci. ,,Si krásna, keď sa červenáš." Silno ma objala, posledný krát sa naše pery spojili a ja som sa odobral domov. Nechcel som si prispustiť ako veľmi sa mi to dievča dostalo po kožu. S jej bláznivým smiechom, so spolubývajúcu Maggie. S jej smútkom a s tým, ako sa bojí o ostatných viac ako o seba. O to ťažšie bude to, čo budem musieť urobiť zajtra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára