4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -20-

       V tú noc som toho naspala len málo, aj napriek doktorovmu ubezpečeniu, že budem malátna a unavená a vyspím sa. Počas tých chíľ, keď sa mi podarilo nachvílu zaspať, som mala čudné sny. Stála som uprostred čierňavy a vedela som, že odo mňa niekto niečo potrebuje. Ja som však nevedela kto a čo, takže som zlyhala. Presne ten pocit som cítila aj v skutočnosti. Zlyhanie. Nevedela som prečo, ale stále tam bol. Tak ťaživý. Na druhý deň mi volal tréner. ,,Nicole?" Čakal na odpoveď, ale nevedela som čo mám povedať. ,,Zlatko, si v poriadku?" ..Nie som." Zachripela som. ,,Je mi to naozaj ľúto. Dnes sa tréning ruší, nemalo by to význam." ,,Ďakujem za informáciu." A položila som. Nechcela som byť nezdvorilá, ale jednoducho som vedela čo bude nasledovať a tak som to radšej vypla. V škole to bol horor. Nechcelo sa mi znášať ľútostivé pohľady alebo to, ako mi každý druhý človek želal úprimnú sústrasť, keďže sme boli všetky dievčatá ako sestry. Z poslednej hodiny som sa vypýtala, že mi je zle. Učiteľka ma bez problémov pustila. Nevedela som čo robiť a tak som si v izbe sadla do kúta a pozerala do blba. Po chvíli som si zapojila sluchátka. Nebol to práve dobrý nápad, keďže mi hralo 9 crimes- damien rice. Po tvári mi zase raz začali stekať slzy, ale bolo mi to jedno. Stekali mi po krku, po hrudi a boli by stekali ďalej, keby ich nezastaví tričko. Po chvíli som ho mala celé premočené a tak som sa prezliekla. Bol čas, kedy väčšinou ľudia prichádzajú na internát a tak som musela vypadnúť. Inokedy mi Maggie v takýchto situáciách neuveriteľne pomáhala, ale teraz to nejak nezaberalo. Radšej ma len potichu obchádzala a ja som robila to isté. Nechcela som počuť milé slová pána Waldera ktoré by ma aj tak len rozplakali a tak som popri vrátnici doslova prebehla. Bežala som k starému detskému ihrisku pri parku. Nepozerala som kam bežím a tak som nechtiac vrazila do osoby, ktorá predo mnou stála.

----> z pohľadu Harryho

,,Louis?" Otočil som sa k Louisovi, ktorý ležal vyvalený pred telkou. Počkal som kým mi venuje celú svoju pozornosť. ,,Kam hovorila že chodí Nicole na školu? Na pedagogickú?" Louisovi sa na tvári objavil úsmev. Presne tomuto som chcel predísť, ale nebol som si istý aká je to škola. Nebudem predsa blúdiť pri všetkých internátnych školáh v Holmes Chapel. Len tým by som strávil celý deň, nieto ešte kým by som našiel Nicole. ,,Hej, pedagogická. Asi nemám ísť s tebou, že?" Zvážil som všetky pre a proti a rozhodnutie padlo. ,,Nie." Chcel som s ňou byť sám. ,,Toto ma mohlo uraziť, ale keďže som ten najlepší človek na svete, neurazilo ma to. Bež, nedá sa na teba pozerať." Posielal ma von a usmieval sa ako blázon. Telefón ma pálil vo vrecku a kričal ZAVOLAJ JEJ!, no ja som to neurobil. Neviem prečo. Na oči som si nasadil veľké slnečné okuliare, no vedel som, že to nepomôže. Cítil som ako sa za mnou otáčajú niektoré hlavy a tak som pridal do kroku.  ,,Harry?" Ozval sa spoza mňa dievčenský hlások. Keď som sa otočil, stálo tam asi 13 ročné dievčatko a dychtivo čakalo, či mu potvrdím čo si myslí. ,,Ahoj," usmial som sa a dúfal som, že nezačne kričať. ,,Mohol by si sa so mnou odfotiť?" Spýtala sa nesmelo. Prečo nie? Pomyslel som si. Vždy ma prekvapilo, aké mladé dievčatá nás počúvajú. Tešilo ma to. ,,Samozrejme, ako sa voláš?" Spýtal som sa. ,,Jenifer. Kam sa tak ponáhľaš?" Spýtala sa ma Jenifer. No nie vtieravo, ale s prirodzenou detskou zvedavosťou. ,,Za dievčaťom." Usmiala sa, akoby ju to tešilo. ,,Musí to byť šťastné dievča." Poznamenala dospelo. Vždy ma potešilo keď sa našli normálne dievčatá, ktoré boli šťastné, keď som šťastný ja. ,,Snáď bude." Odfotil som sa s ňou a objali sme sa. Vybral som sa smerom k parku, ktorý bol už len kúsok od školy. Práve som prechádzal pri starom detskom ihrisku, keď do mňa nejaké dievča v behu vrazilo. Zapotácalo sa, a tak som ju chytil za plecia. Keď zdvihla hlavu, skoro som odpadol. Bola to Nicole. V očiach mala slzy a bolá bledá ako stena. ,,Nicole? Stalo sa niečo?" Spýtal som sa prestrašene. ,,To je jedno, nič." Zašepkala a vyhýbala sa mi pohľadom. ,,No tak. Myslíš že ma oklameš?" V tom momente sa rozplakala. Už to inak nešlo, musel som ju objať. ,,Čo sa deje?" Spýtal som sa a čakal, či mi odpovie. Presviedčal by som ju aj hodiny, ale nie kvôli tomu aby som to vedel. Bolo to kvôli tomu, že som tu chcel byť pre ňu a pomáhať jej. Zvláštne, ako sa pocity človeka zmenia v priebehu pár dní. Nicole sa zhlboka nadýchla a začala rozprávať. Neprerušoval som ju. Potichu som počúval a zotieral slzy, ktoré si hľadali cestu dole jej tvárou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára