4. marca 2012

Vždy buď sama sebou! -17-

     Ráno som sa zobudila veľmi skoro. Keďže bolo iba pol 7, mamka aj Alice ešte spali. Celý dom bol ponorený do ticha a aj tan najmenší zvuk znel ako výstrel. Bolo mi jasné, že už nezaspím. Potichu som teda zišla dole k telke a zababušila som sa do hrubej deky. Takto skoro dávajú v telke len rozprávky a tak som nemala moc čo pozerať. Našla som Toma&Jerryho a nachvíľu som sa vrátila do detských čias. Ako veľmi by som  chcela byť opäť dieťa. Ráno sa ešte v pyžame odšuchtať pred telku, tak ako dnes a zababušiť sa do deky. Môj jediný problém by bol, s čím s budem dnes hrať, čo budem pozerať v telke a čo budem jesť. Nahlas som sa rozosmiala, pretože Jerry práve hodil Tomovi do tváre šľahačkový koláč. Myška má dobrú mušku, bolo by ju treba do týmu. Je tam síce  menší výškový rozdiel, ale who cares. ,,Ty si už hore?" Zišla mamka zo schodov a to, že je strašne skoro podčiarkla mohutným zívnutím. Ako reťazová reakcia, musela som si zívnuť aj ja. ,,Chceš niečo na raňajky?" Spýtala sa ešte vo dverách. ,,Nie, dík." Zase som sa zapozerala do telky. Občas ma vyrušil buchot z kuchyne ale inak som bola zažratá do rozprávky. Obdivujem svoju mamu. Takto skoro by som nebola schopná normálne existovať. Na internáte je to iné. Poslepiačky si vyčistím zuby, natiahnem tepláky a bežím. Preberie ma až čerstvý ranný vzduch a mám pocit že ani potom by som nebola schopná pripraviť si raňajky. Ešte že sú raňajky hotové v jedálni a nie sú povinné. Na sedačku ku mne vyskočila Loonie. ,,Ahoj drobček." Usmiala som sa a jemne som ju škrabkala pod bradou. Oprela sa mi o brucho a jemne priadla. ,,Mami?" Akurát vošla do obývačky a tak som ani nemusela zvýšiť hlas. ,,Loonie bude treba dokúpiť podstieľku." Sadla si ku mne so šálkou kávy a schovala si ku mne pod deku nohy. ,,Brr, aké ich máš studené." Vyhŕkla som, keď sa nám dotkli. ,,Veď tam ešte podstieľka je." ,,Keď som ju dokúpila, tak tam asi bude. Ale sú to len 3 balenia."  ,,Dobre vedieť." Uprela pohľad na telku a vedele som, že nemá význam pokračovať v konverzácii. Jeden diel skončil, začal druhý a tak to šlo dosť dlho. ,,Prečo ste takto skoro dole?" Ozvalo sa zo schodov. Musela som sa pousmiať. Pre Alice by bolo skoro aj o 12. ,,V noci nás uniesli mimozemšťania a prikázali aby sme skoro vstali." Prevrátila som očami. ,,Inak, došla ti SMS-ka." Podišla ku mne podávajúc mi mobil. Píše Camila.
-Môžem dojsť o 5 do Starbucks?-
-Budem tam.
     ,,Pamätaj, možno to nič nie je." Povedala pevne mama. ,,Jasné, mami." Zvyšok dňa sme preležali pred telkou, prepínali kanály, až sme našli dosť starý film. Láska cez internet s Tomom Hanksom. ,,Fešák ten chlap, no nie?" ,,Mne sa nepáči. Je moc vážny." Pokrčila som nosom. ,,Alice? Aký máš naňho názor?" Spýtala sa mama a otočila sa k nej. Nevydržala som to a vybuchla som smiechom. Keby mohol pohľad zabíjať, napadlo ma. Presne taký pohľad na mňa vrhla Alice. ,,Je chutný," bolo všetko na čo sa zmohla. Radšej som uprela svoj pohľad na obrazovku, lebo by to nedopadlo dobre. Neviem kedy sa mamka dozvie o Alice. Ako sama povedala, ešte na to nie je pripravená a ja jej to nezazlievam. Keď film skončil, mama mala v očiach slzy. Bol to jeden z mála filmov, ktoré mali zmysel. Zistiť že ste zamilovaná do niekoho, koho neznášate. To sa nestáva každý deň. ,,Je čas na obed," vyhlásila mamka a nenápadne si utrela oči. ,,Čo si dáte? Nič tam totiž nie je, takže poprosím len niečo jednoduché." S Alice sme sa na seba pozreli a vedeli sme, že mysíme na to isté. ,,Palacinky!" Povedali sme naraz a vybehli sme do izby, aby mama nestihla protestovať. ,,Milujem to." Povedala Alice, keď sa zvalila na posteľ. ,,Čo ako?" ,,Keď sa na seba pozrieme a hneď vieš, čo si tá druhá myslí. Šetrí to čas." Mykla plecom a ja som musela súhlasiť. Umyli sme sa, prezliekli sme sa a nastal problém, čo budeme robiť. Zapla som si notebook, lebo ma napadlo, že musím napísať esej. Bola k téme: Ako smrť ovplyvní naše správanie. Poviete si, aká nuda. Lenže mňa to bavilo. Fascinovalo ma, ako si mozog vyberá ako sa bude správať, alebo to naopak nevie ovládať. Keď už som tu, pomyslela som si. Rýchle som sa prihlásila na twitter. Najprv sa pozriem do Camilinho profilu. Nič. To mi moc nenapovedalo o tom, čo s ňou je. Sľúbila som si, že to nebudem robiť často, ale teraz to často nebolo, usúdila som. Harry Styles, zadala som a vyhodilo mi jeho profil. Pred hodinou pridal tweet. Skoro sa mi parilo z hlavy, ako som premýšľala. I can't belive I let you walk away when, when I should have kissed you... Presne tak znel jeho posledný tweet. To je hlúposť, zamietlo som okamžite dotieravé myšlienky. Ten tweet so mnou nemohol súvisieť. Alebo predsa...?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára